Výkrik zúfalstva

Keď sa 32-ročná Cecília Bermanová 13. júla 1942 prebrala z prerušovaného spánku premkla ju bolesť. Po pravom líci jej stekal pramienok krvi, ktorý viedol až k uchu. Ako s hrôzou zistila vrchná polka ucha jej chýbala. Nebola prvou ani poslednou, ktorej prerastené potkany odhryzli časť tela. 

Na smrad z všade prítomných výkalov si už zvykla, avšak teploty v ubytovacích priestoroch Brezinky boli neznesiteľné aj nad ránom. Príslušníci SS budili všetkých väzňov presne desať minút pred pol piatou v lete, a v zime o hodinu skôr. Hneď nato ich vohnali do miestností, kde mali každé ráno a večer pol hodinu na to aby vykonali svoju potrebu. Toto privilégium si väčšinou vybojovali tí najsilnejší z väzňov (šťastnejší z nich mohli mať okolo 50 kíl). Kvôli podvýžive, sa občas  prepadli týmito „toaletami“ a umierali so zlomeninami vo výkaloch. Za nízku hmotnosť väzňov Výkrik zúfalstvamohlo z veľkej časti stravovanie. Na raňajky mali brečku, ktorú nazývali čajom alebo kávou, obed tvorila polievka a večeru kúsok chleba. Cecília pocítila nedostatok živín aj na vlastnej koži, keď za mesiac v tábore stratila 25 kíl. Jedlo malo cenu života. O to ťažšie sa jej zvládali momenty ako v dnešný deň. Pri rannom počítaní väzňov sa zistilo že dvaja židovskí chlapci chýbajú. Za trest ostatní väzni nedostali celý deň stravu, a donútili ich šesť hodín stáť zoradených na priamom slnku. Najbližšiu rodinu chlapcov postavili pred bránu ako vyhrážku pre nich. Každé dve hodiny zabili jedného člena rodiny, a telá nechali ešte deň ležať na mieste. Po šiestich hodinách státia nasledovalo osem hodín práce.

Pracovalo sa 6 dní v týždni, v nedeľu sa upratovalo a bola možnosť oddychu. Práca prebiehala hlavne v továrňach na zbrane, uhoľných baniach alebo chemických fabrikách, kde pracovali za akýchkoľvek podmienok ako kľúčová zložka nemeckej pracovnej sily. Nútené práce ospravedlňovali tým, že mali väzňov prevychovať. Podmienka bola že pokiaľ niekto pri prácach umrel a chýbal potom pri prepočítavaní väzňov, tak zabili všetkých jeho kamarátov. Preto mnohí nosili svojich zosnulých, a umierajúcich kamarátov po práci so sebou. Bermanová nosila jednoduchý, pruhovaný, látkový odev neprimeranej veľkosti a drevené topánky, ktoré jej boli malé. Na odeve mala žltú Dávidovu hviezdu, označenie, ktoré nosili všetci židia v tábore. Všetky menšiny od Rómov až po homosexuálov mali priradenú farbu a boli značení podobne. Tento úbor bol Cecílii pridelený v deň, keď prišla do Brezinky. Zároveň to bol deň kedy jej bol zhabaný všetok majetok a jej naivné ideály o lepšom mieste pre život sa rozplynuli. Najťažšie pre ňu bolo rozlúčiť sa so svojou ročnou dcérou Ruženou Bermanovou. Svoje jediné dieťa odovzdala do rúk nacistov potom, ako ju presvedčili, že ho zoberú do detského centra, kde sa o Ruženku postarajú opatrovateľky.

Nikdy neprestala veriť malej šanci, že svoju dcéru ešte uvidí. Nevedela však, že svoju dcéru poslala na smrť v momente, keď sa odlúčili. Deti, ktoré boli príliš malé na nútené práce, pálili v peciach ihnVýkrik zúfalstvaeď po príchode do Brezinky. Ranené ucho Cecílii začalo hnisať, a znepríjemňovalo jej každodenný život ešte mesiac. Preto sa trochu potešila keď sa 27. augusta objavil v tábore nacistický doktor. Namiesto práce sa hneď ráno všetky ženy zoradili, a doktor posudzoval ich práceschopnosť. Tým najzúboženejším z nich bola sľúbená sprcha. Bermanová už nevládala a aj keď nečakala ozajstnú sprchu, dúfala že ich nasleduje menšie trápenie ako 12 hodín práce. Uverila až v momente, keď pred vstupom do miestnosti s nápisom sprchy dostala do ruky mydlo, a keď uvidela v miestnosti sprchovacie hlavice. V neveľkej miestnosti bolo natlačených mnoho obnažených, zúbožených väzňov, ale namiesto vody bol do komory vpustený vysoko jedovatý Zyklon B. Cecília Bermanová zahynula spolu so stovkou väzňov 27. augusta 1942 v nacistickom koncentračnom tábore Auschwitz – Birkenau, ktorý sa stal pohrebiskom 1,1 milióna mužov žien a detí.

Zahynula, aby sa stala menom, fotkou, a dátumom visiacim na stene a aby sa raz našli takí, ktorí začnú popierať zverstvá páchané na tomto mieste…  

Jakub Seneši

 

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>