Prečo si všetko nechávame na poslednú chvíľu?

Dlhšie som rozmýšľala, ako spraviť tento článok. Či motivačný, ironický alebo len tak ho narýchlo napísať. Možno to nakoniec vypáli dobre.

 Strašne ma rozčuľuje moja lenivosť. Ale aj lenivosť ako taká. Tiež som na intráku. Tiež nezhasínam svetlo o desiatej. Áno, učím sa. A nie, nič navyše. Rozmýšľala som nad tým, ako je možné, že niektorí spolužiaci toho popri škole toľko stíhajú. Chodia na projekty, usporiadávajú prednášky, naučia sa ďalší cudzí jazyk… Prišla som na to, že je to o rozvrhnutí času a prioritách (samozrejme, okrem chuti).

 Prečo si všetko nechávame na poslednú chvíľu?Pretože namiesto hodinky, čo každý z nás strávi buď na Facebook-u alebo pozeraním sa na biele steny, existuje milión možností, čo robiť. Čo tak si medzi prestávkami v učení zacvičiť? Ísť vyvenčiť psíkov z útulku? Napísať si motivačný list a prihlásiť sa na medzinárodný projekt? Alebo si niečo vytvoriť?                     Nemyslím si, že je všetko len o tom, či sa človeku chce alebo nie. Mne sa chce robiť ročníkový projekt, fakt, ale keď mám zajtra chémiu…no čo mám robiť? Veď ročníkový je ešte ďaleko. Práve kvôli tomu, že si nerobíme (študenti, profesori a iní) veci postupne, potom to vyzerá tak, ako predošlé roky. Deň-noc-(až do rána) pred prezentovaním prác z angličtiny sme všetci na intráku „lampičkovali“ a míňali zásoby káv (týmto pozdravujem moju triedu). A aby som nebola pokrytec, rozhodla som sa, že aj ja spravím niečo navyše.

Šla som zbierať odpadky. Nič viac, nič menej. A prepáčte mi tí, čo separujete, ja som to všetko hádzala do jedného vreca. Na otázky, či mi to nie je nechutné som odpovedala, že nechutnejšie je pozerať sa na to. A nehanbila som sa. Prečo by som sa aj mala? Ja som tam ten bodrel nenarobila.

Je to vážne jednoduché. Len tak niečo spraviť pre druhých, pre pocit. Na budúci týždeň si beriem ďalší úsek (namiesto 2 párov rukavíc som si totižto mala zobrať 2 páry vriec). Možno ostatní tiež niečo spravia len tak. Pre druhých. Pre pocit. Možno nabudúce namaľujeme detské preliezky. Alebo časom spravíme basketbalový kôš a volejbalové ihrisko…

Vyrastám na dedine. Všetci hovoria, že sa tu nič nedeje. Keď budú ľudia vidieť, že aj my mladí máme záujem, verím, že si ten čas každý nájde. Ak sa mi niečo podarí, dám vedieť. A čo keby ste išli niečo urobiť aj vy?  Len tak. Napríklad aj zbierať odpad.

Katarína Čardášová III.B

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>