Piatkový večer

Nechcem sa chváliť. Možno len povzbudiť tých menej odvážnych. Piatkový večer
Som z Partizánskeho. Väčšina možno ani nevie, kde sa to nachádza, a práve preto to chcem objasniť. Vlastne stačí iba jeden priestor. Železničná stanica.

Stará ošarpaná stanica. Teda oficiálne je to len zastávka, pretože má len jednu koľaj, ale stanica znie lepšie. Jej veľkosť sa ani nedá predstaviť. Niečo ako trojpodlažná bytovka s tromi vchodmi. Akurát že bez podlaží a bez vchodov. Proste mega veľká budova, v ktorej je len jedno okníčko na predaj lístkov. Verím, že som to aspoň trošku ozrejmila.

A teraz si predstavte koncert v takej budove. Áno, tiež mi to prišlo šialené, ale verila som im. Im, mysliac mojich kamarátov, ktorí tiež zrealizujú všetko, čo im napadne. Hneď ako som vošla do tej budovy som zbadala dobre známe pódium, ktoré už hosťovalo mnoho osobností. Cítila som sa tak…doma .Milé úsmevy slúžili ako pozdravy, ale vyjadrovali niečo viac. Hrdo som si na seba obliekla tričko Fabrika umenia a postavila sa za bar, kde bolo v ten večer moje miesto.

Vystriedalo sa pri mne mnoho ľudí, keďže som robila limonády, ktoré už u nás všetci dobre poznajú. Akosi ma vôbec neopúšťal úsmev. Hrala priam dokonalá hudba. Nie taká, aká je dnes bežná. Bola iná. Nútila ľudí ostať sedieť v pohodlných kreslách a nepremýšľať nad ničím iným. Stretnutia v tejto atmosfére mali také iné čaro. Dopadajúca tma a miernych chlad dodávali celému podujatiu ešte kúzelnejšiu atmosféru.

Asi takto nejako si predstavujm dokonalý relax. Potlesky ľudí boli reakciou na kus dobre odvedenej práce. A teraz sa vráťme k tomu, že to bolo na železničnej stanici. Prisahám, že nikdy v živote na tej stanici toľko ľudí nebolo. Odvážim sa povedať, že ich tam bolo minimálne 150. Len tak. V piatok večer. Bez toho, aby zaplatili za nejaké vstupné. Vlastne bez toho, aby to organizátorov stálo stovky eur. Som na nich hrdá.

Som na nás hrdá. Občas sa to ani nezdá, a predsa dokážeme urobiť väčšie veci ako sme my sami. Priala by som si, aby každý mal aspoň toľko odvahy, ako sme mali my, keď sme začínali. Ešte je kus cesty pred nami, ale miesto polien nám pod nohy hádžu ruže.

Linda Barborková

Golem

sara-golem3

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>