Pamätať, či nepamätať, prečo ?

Úvaha bola vypracovaná ako časť dištančného štúdia. Vzdelanie organizuje nadácia Milana Šimečku – Holokaust ako nástroj výchovy k postojom. Zadanie bolo: „Na základe prečítaného a napísaného… napíšte vlastnú úvahu o tom, či pamäť/pamätanie si má v živote človeka zmysel – ak áno, napíšte prečo; ak nie, napíšte, prečo nie; ak niekedy áno, inokedy nie, napíšte kedy/prečo má zmysel a kedy/prečo nemá. Argumentujte s pomocou 6 argumentov (pozn. autora: pamätať si antisemitizmus, pamäť pomáha odbúravať stereotypy, robí náš život hodnotnejším, treba si pamätať arizáciu, pomáha k hrdinstvu a jej miesto v každodennom živote.) Ako je teda možné, že si ľudia nepamätajú zverstvá druhej svetovej vojny a systémov, ktoré ju podnecovali a burcovali ľud k veciam, ktoré sa vymykajú chápaniu – alebo nevymykajú? Respektíve prečo ľudia volia (ne)fašistu Kotlebu a tým začínajú snívať sen, ktorý už bol snívaný a nevyšiel…?Prečo ľudia strácajú úsudok a dobrovoľne idú do rúk tyranie a prečo sa ľudia podvoľujú strachu, ktorý sa tak jednoducho dá odstrániť povedaním „nie“, prečo radšej pritakávajú a pomáhajú nedemokratickému trendu… aj na miestach, kde by sme to vonkoncom nečakali? Lebo si nepamätajú, nechcú spomínať, nechcú spraviť niečo, čo vyžaduje viac hrdinstva, lebo si nevážia dejiny. 

  

            Pamäť je fenomén, ktorý je charakteristický prPamätať, či nepamätať ? Prečo ?e všetko živé a dokonca, do istej miery aj neživé (pnutie v horninách, vplyv teploty a podobne) v prírode. A človek je neoddeliteľnou súčasťou prírody. Avšak mňa bude zaujímať, či je pamäť dôležitá pre človeka ako bytosť a následne pre spoločnosť. Problém rozložím na drobné –  na konkrétne príklady, aby som neostal len vo sfére Platónových idey, ale aby som sa pozrel na fungovanie významu pamäti v reálnom svete človeka. Otázky znejú: a) je dôležité si pamätať antisemitizmus, b) pomáha nám pamäť odbúravať stereotypy, c) robí pamäť náš život hodnotnejším, d) má zmysel si pamätať arizáciu, e) vedie pamäť k hrdinstvu a f) akú má pamäť úlohu v každodennom živote?

Zastávam názor, že pamäť a pamätanie si má jednoznačne zmysel pre človeka. Myslím si, že nebyť pamäti a procesov s ňou spojených, naša existencia by bola radikálne ohrozená. Prirodzene, môžeme klasifikovať iste úrovne (ne)pamäte, či oblasti, kedy si pamätať a kedy nie; na tieto nuansy sa pozrieme v nasledujúcom texte. Keď sa bavíme o pamäti – narážame hlavne na kolektívnu pamäť národa / spoločnosti.

Keď som začal o tomto probléme premýšľať, spomenul som si na knihu, ktorú aktuálne čítam od Mircea Eliade-ho: Dejiny náboženských predstáv a idey. Je to knižka o vývoji náboženského myslenia ľudí. Eliade v ňom rozoberá ako človek hľadal odpovede na rôzne otázky, ako sa s nimi vyrovnával, ako ich pretavoval do materiálneho sveta a rituálov a prečo to všetko robil. Keď som sa nad tým zamyslel, došiel som k záveru, že naše mýty, legendy a náboženstvo stoja pevne na základoch pamäti (individuálnej i kolektívnej). Bez pamäti by tento proces nebol vôbec možný, nemali by sme nič z nášho duchovného života, ktorý je založený na minulosti a jej skúmaní. Prakorene týchto procesov (náboženských predstáv) sú v sledovaní prírody okolo nás a to bolo pre človeka životne dôležité. Človek zisťoval, že je istý súvis medzi javmi, že je tam prírodná logika a neskôr táto logika prenikala do jeho spoločenského zriadenia. Toto sledovanie a pamätanie, mu nielenže pomáhalo vyrovnávať sa s otázkami, na ktoré nepoznal odpovede, ale mu umožňovali pracovať s imaginárnym svetom, čím sa jeho svet neodohrával len v materiálnom rámci, ale aj v duchovnom – intelektuálnom. Toto ho začalo masívne oddeľovať od živočíšnej prírody. Tým sa stával človekom. Týmto úvodom som chcel načrtnúť veľmi stroho, moje chápanie základov pamäti – jej piliere v nás a nepriamo jej význam a miesto v našom živote. Pozrime sa teraz bližšie na jednotlivé body, na ktoré sa pokúsim vyjadriť môj názor.

Je dôležité si pamätať antisemitizmus? Alebo inak, je dôležité si pamätať nenávisť, neznášanie a odpor? Antisemitizmus je doslova proti-židovstvo, respektíve, ak mi čitateľ dovolí myšlienku: neznášanie Židov a toho, čo predstavujú. Keď sa ľudia neznášajú, dosť často dochádza ku konfliktom – aj agresívnych, aj smrteľných. Otázkou ostáva, či je dobré si pamätať niečo, čo vyvoláva agresivitu a možno aj smrť, alebo skôr na to zabudnúť. Majme stále na mysli, že ak máme zabudnúť na antisemitizmus, musíme zabudnúť aj na celý proces, ktorý k nemu vedie. Musíme z mysle vymazať všetko, čo akokoľvek s tým súvisí. Niekto by mohol povedať: „Prečo si pripomínať niečo zlé?  Netýkalo sa nás to. To bolo. Boli iní ľudia, iná doba. Nechajme to tak. Zabudnime!“ Takto by sme to vymazali z mysle ako zlý zážitok na škôlku, keď sme sa pocikali a hanbili sme sa, alebo ako na deň, keď nás mama obliekla do niečoho, z čoho sa smiali spolužiaci na základnej, alebo na kopačky od dievčaťa na strednej škole. Otriasli by sme sa a išli ďalej. Pravdou však ostáva, že sme si tieto zážitky veľmi dobre pamätali a veľmi dobre v nás rezonovali, nechceli sme, aby sa opakovali a robili sme všetko pre to, aby sa neopakovali. Prečo? Dá sa niečo len tak vymazať z mysle, aby nás to neovplyvňovalo? A keď to vymažem, pomôže mi to, či skôr alebo neskôr mi to ublíži? Možno, krátkodobo budem cítiť úľavu, no dlhodobo, naučím sa niečomu? – Nie. A nie je to tak aj s antisemitizmom? Osobne si myslím, že je lepšie nezabudnúť, no hlavne si z toho vziať to, čo moje kvality posunie pozitívne dopredu.

Pomáha nám pamäť odbúravať stereotypy? Aby sme túto otázku spresnili – negatívne pôsobiace stereotypy (nosatý Žid, hudobník Pamätať, či nepamätať ? Prečo ?Róm, konzervatívny Slovák, bifľoš s okuliarmi a pod.). Nebudem sa v tomto texte podrobne zaoberať témou stereotypov ako takých. Teda ak chcem byť človek, ktorý hodnotí ostatných podľa ich individuálnych osobnostných a osobných kvalít a nie na základe mojich domnienok a bludov, musím poznať tieto zovšeobecňujúce vzorce. Pretože ak ich nepoznám (nepamätám z minulosti), môžem si myslieť, že sú môj vlastný názor, neuvedomujúc si ako som bol nimi nainfikovaný prostredím a spoločnosťou. Automaticky budem pristupovať k osobne s už vytvoreným vzorcom a na základe toho ho budem hodnotiť a nie na princípoch vlastnej skúsenosti a kritického myslenia. Ak je to takto, som potom individuálne mysliaca bytosť? Som človek slobodný? Som, či vôbec môžem byť? Ďalej, ak ja používam tento princíp nahliadania, ukazujem aj iným, že oni majú takto nahliadať na mňa, to znamená, že nebudú na mňa pozerať ako na individualitu, ale len ako na konštrukt mojej spoločnosti, ktorý nemá svoje osobitosti a kvality. Budem „mravcom“. Teda, je dobre si pamätať stereotypy, aby som ich mal v hlave a vedel ich eliminovať skôr ako ma ovplyvnia. Len tak môžem mať svoj vlastný názor a nie byť názorom davu.

Robí pamäť náš život hodnotnejším? Inak by som sa spýtal, ako by vyzeral môj život (rozumej aj život spoločnosti / národa), keby som si nepamätal? Ako argument tu použijem apel na čitateľa, aby na moment zavrel oči a predstavil si, že si od prírody nemôže pamätať. A moja odpoveď je apoziopéza.

Má zmysel si pamätať arizáciu? Arizácia ako oficiálne habanie a následné prerozdeľovanie židovského majetku pod dohľadom štátu. Troška rozšírim tento fenomén na znárodnenie – čo je zhabanie súkromného (už nie len židovského) majetku štátom (bez prerozdelenia, respektíve rozdelenie všetkým – a štát to bude riadiť v mene všetkých). Nebol to aj efekt zabudnutia arizácie? Neboli ľudia náchylnejší k akceptácii tohto procesu (od 1948), lebo „zabudli“ (chceli zabudnúť) na arizáciu (od 1939)? Prečo chceli zabudnúť? Aby celý proces legitimizovali? Nech mi čitateľ prepáči preháňanie (pedagogický nástroj), ale nebolo zabudnutie v podstate „znárodnenie“ a tým pádom sa to nemuselo riešiť? Akékoľvek zasahovanie do súkromného majetku pod záštitou politickej výhovorky vytvára nebezpečný precedens do budúcnosti, čo by mal mať každý človek na mysli. Človek, ktorý chce mať svoj majetok samozrejme.  Preto hovoriť a pamätať si arizáciu je veľmi dôležité – hlavne zo súkromno-právneho hľadiska, keď už nie z ľudsko-právneho! V každom prípade nech si každý spomenie aké to bolo, keď mu/jej bolo niečo ukradnuté – lebo nič iné to nebolo (aj znárodnenie je istým spôsobom „krádež“).

Vedie pamäť k hrdinstvu? Prečo by som si mal pamätať, aby som bol hrdina? Pretože hrdinovia sú tí, čo robia zmeny, lebo ony posúvajú spoločnosť vpred, to sú oni, ktorí nás vedú, to sú tí, ktorí vystúpia z radu a povedia, že tu je cesta a ľudia ich nasledujú. Keď si pozrieme ako funguje hrdinstvo (hlavne banálne v našom kontexte), zistíme, že je to istý vývojový proces, ktorý stojí na akomsi tréningu a pamätaní si istých stresových situácii, kde bolo (mini)hrdinstvo potrebné. Toto si človek pamätá a adaptuje sa naň. Potom, keď príde extrémna situácia, jeho „hrdinská“ pamäť sa spustí a na základe toho vie výnimočne reagovať v nebezpečnom prostredí a situácii. Napríklad (stručne) si pamätám, že ako malý som sa (neviem prečo) bál tmy. Chodieval som sa u nás v dome hrávať na dvor a tam boli pivnice – tmavé a strašidelné. Chodil som vždy kúsok do nich, vždy viac a viac. Až na koniec, som sa nebál vôbec a potom (už medzi kamarátmi) ísť do akéhokoľvek tmavého miesta, nebol žiaden problém lebo som už vedel, ako sa chovať a čo asi očakávať.

Akú má pamäť úlohu v každodennom živote? Veľmi podstatnú – umožňuje nám byť výkonnejšími, dokonalejšími a ľudskejšími. Všetko, čo robíme (okrem inštinktu – čo je v podstate geneticky zakódovaná pamäť), robíme na základe pamäte. Pamäť nám pomáha sa orientovať v priestore a v spoločnosti, dodáva nám sumu informácii, ktoré ako ľudské a živočíšne bytosti vyhodnocujeme tak, aby nám uľahčovali život. Každý krok či myšlienku, ktorú spravíme (máme) máme lebo si pamätáme a to isté platí o kolektívnej pamäti, teda o pamäti národa / spoločnosti.

Ak sa staneme otrokmi pamäte a budeme sa utápať vo veciach minulých, statických a nebudeme vedieť z toho vyvodiť praktickú syntézu, ktorá by nás posunula vpred, tak sme stratený a doslova pozadu (to isté platí pre národy / spoločnosti) – to je akoby sme raz vedeli spraviť oheň a potom sa už len z neho vytešovali. Avšak ak dokážeme pamäť a jej kapacity využiť, pracovať s nimi ako s nástrojmi, tak máme nedozerne pole slobody.

Parafrázou slov P. G. Zimbarda[1] (Luciferov efekt), ak nechcem zlu podľahnúť a konať ho, nesmiem ho ignorovať, musím ho poznať, mať ho na pamäti, lebo len tak mu viem vzdorovať, keď ma vyzve.

Paul Kindji

P.S. Sú tu dva znaky, jeden je Hlinková slovenská ľudová strana – HSĽS a druhy je Kotleba – ĽSNS, nájdite rozdiely. (zdroj: internet, https://www.tumblr.com/search/hlinkova%20garda)


[1] „Philip G. Zimbardo (*23. marec 1933, New York) je americký psychológ, vedúci centra pre štúdium psychológie terorizmu na Stanfordovej univerzite. V roku 1954 získal titul bakalára v Brooklyn College, o rok neskôr titul magistra na Yale University a na tej istej univerzite obhájil doktorát v roku1959. V rokoch 1960 – 1967 prednášal na univerzitách Yale, Columbia, Barnard College a New York University. Od roku 2002 je prezidentom Americkej asociácie psychológov (American Psychological Assocation). V roku 2005 dostal cenu Nadace VIZE 97, ktorú založil ex-prezident Václav Havel so svojou ženou Dagmar Havlovou. Odovzdanie ceny sprevádzalo české vydanie knihy Moc a zlo.“ https://sk.wikipedia.org/wiki/Philip_Zimbardo, 17.4. 2016.

Golem

sara-golem3

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>