Interview so spisovateľkou Zuzkou Šulajovou.

A tak prichádzam s ďalším rozhovorom. Tentokrát je to so slovenskou spisovateľkou Interview so spisovateľkou Zuzkou Šulajovou.Zuzkou Šulajovou a možno o ňom už niektorí viete, pretože ho chystám už dávnejšie. To však nič nemení na postoji tejto mladej spisovateľky ku knihám. Je autorkou série Džínsových denníkov a niekoľkých samostatných dievčenských románov.

Čo Vás inšpirovalo k prvej knihe?

Úplne prvú knihu som napísala ako 14-ročná, keď sme sa spolu s kamoškou dohodli, že si pod stromček napíšeme príbeh z prostredia našej školy, s reálnymi ľuďmi. Vtedy som zistila, že ma tvorba príbehov a postáv veľmi baví a už som pri tom zostala. Písala som len tak, pre seba, boli to dobrodružné príbehy s prímesou fantasy. Nemala som ambície vydať knhu, skôr naopak, snažila som sa, aby nikto nevedel, že píšem. Džínsový denník 1 som napísala, keď som mala 17 a podnetom k napísaniu denníka bol fakt, že som tiež rada čítala denníky, ibaže neexistovali žiadne slovenské. Na zahraničných ma vždy iritovala určitá absurdita v deji, nedokázala som sa s tým stotožniť tak, aby som verila, že sa to naozaj môže stať. Chcela som skúsiť, či by som dokázala napísať niečo podobné, ale v slovenskom prostredí, s našimi tradíciami, hodnotou rodiny, priateľstva, spôsobom výchovy aj výučby, s humorom (ten som v predchádzajúcich knihách vôbec nepoužívala) a iróniou. Postavy som nemala ujasnené, len som vedela, že musia byť uveriteľné a nie dokonalé – výzorom ani správaním.

Denník 1 som písala asi rok, čisto spontánne, ani som nevedela, o čom kniha má byť. Bolo mi to jedno, veď som písala sama pre seba. Za všetko tak môžu Vianoce 1999, ak dobre počítam.

Bolo napísať knihu vždy Vašim snom?

Existovala malinká predstava vidieť svoju knihu v kníhkupectve, aké by to bolo nádherné, ale nemyslela som si, že sa to môže stať. Predsa len som nemala kontakty a bola som úplne neznáma. To, že som Denník 1 poslala do vydavateľstva, bolo len momentálne pohnutie mysle – skúsim, nič tým nestratím. Nikto o tom nevedel, ani rodičia nie. No a motyka nečakane vystrelila.

Aký je to pocit písať niekoho osud? Vytvoriť celý román plný postáv, z ktorých každá má svoj život?Interview so spisovateľkou Zuzkou Šulajovou.

Krásny a zároveň náročný. Nie je veľmi jednoduché vymýšľať toľko životov a orienovať sa v nich, hoci ja žijem a dýcham za každú postavu, presne viem, ako sa cítia a prečo. Zvlášť ťažké je písať stále o tej istej postave (mám teraz na mysli Paulu Semokovú z denníkov), aj práve preto, že je to denník, čo sťažuje celú jeho tvorbu, lebo denník je o subjektívnych pocitoch a nemôžem sa s nejakou situáciou hrať. Paula ju vníma takto, hotovo, nemám dovolené vysvetliť to tak, ako to vníma, dajme tomu Lukáš Masubo, alebo ktokoľvek iný. Preto ma bavil aj Lukášov denník, lebo som konečne mohla osvetliť niektoré veci optikou iného človeka.

Keď sa teraz, s odstupom času, pozeráte na svoju prácu v podobe tak skvelých kníh zmenili by ste niečo?

Nie. Som veľmi kritická, predtým, než kniha ide do vydania, rukopis sa ešte ikskrát pomení. Po vydaní je neskoro niečo ľutovať. Možno v Dievčati z minulosti by som niektoré pasáže vyhodila, miestami zbytočne naťahujem dej.

Bolo po návrate z Austrálie privilégium napísať knihu? Cítili ste sa na to?

V Austrálii nikto nevedel, čo na Slovensku robím, nepriznala som sa. Bol to parádny reset, absolútny pokoj, ak nerátam maily a interview na diaľku. V každom prípade som si hlavu prevetrala tak perfektne, že som nemala problém pustiť sa do ďalších príbehov a vziať to ako svoju dočasnú hlavnú obživu, dokonca si zriadiť stránku na Facebooku, čomu som sa dovtedy vyhýbala.

Niektoré z Vašich kníh majú niekoľko vydaní. Čakali ste tento úspech?

Vôbec nie, čakala som, že sa budem musieť plaziť kanálmi. Nepreháňam!

Plánovali ste príbeh Pauly a Lukáša inak?

Ani nie. Vlastne… Oni dvaja nikdy nemali byť spolu. Vykryštalizovalo sa mi to až v priebehu písania Denníka 1, ale zostala som verná pôvodnému zámeru, hoci Paula už tam začínala cítiť, že Lukáš jej nie je príliš ľahostajný. Takže sa to v dvojke zmenilo a pekne to zamiešalo karty. Chúďa Maťa, toto som jej neplánovala spraviť. A keď som sa nakoniec pustila do pokračovaní, vedela som, že obaja sú pInterview so spisovateľkou Zuzkou Šulajovou.rimladí na to, aby už aj mali svojho životného partnera, od ktorého sa do smrti nepohnú. Paula si ešte dokopy nič nezažila, potrebuje dospieť. Lukáš takisto, je nevybúrený, predpokladám, že mu určite dal veľa pobyt v Anglicku a na konci štvrtej časti by už mohol byť psychicky zrelší, ale pochopiteľne, na Paule sa dopustil takej zrady, že mu len tak ľahko neodpustí. Lukáš je Masubo, a ako Masubo je veľmi temperamentný, žiarlivý a živelný. Na druhej strane, zamiluje sa len raz v živote, takže sa jej tak ľahko asi nevzdá, hoci každý teraz pôjde svojou cestou, a Paula dokonca do Austrálie…  

Prečo je dobré napísať knihu?

Pre vlastný pocit. Nič iné za tým netreba hľadať. Keď si človek užíva písanie, to by mala byť jeho najväčšia odmena. Akonáhle to niekto robí pre zisk, kope si cestu do hrobu ako spisovateľ aj ako človek. Do knihy totiž musí vložiť celé svoje ja, lásku k postavám a nadšenie z tvorby. No a samozrejme je to dobré pre to, že tu po vás niečo navždy zostane, niečo hmotné, čo nesie vaše meno…

Veľmi pekne by som sa chcela Zuzke Šulajovej poďakovať za jej čas, odpovede, skvelé knihy, no hlavne za pokračovanie Džínsového denníka a venovanie ￿ Svojou tvorbou si určite získa ešte veľa čitateliek.

Tereza Uglerová (III.B)  & Zuzana Šulajová

Golem

sara-golem3

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>