Erasmus +, ACT in Europe 2. časť

Pokračovanie neuveriteľného týždňa v Nemecku.

Streda, 25.2. – Lenka Šichtová

V stredu si pre nás naši nemeckí priatelia pripravili veľmi zaujímavý program. Na pláne bola návšteva koncentračného tábora Buchenwald, prehliadka mesta Weimar a prehliadka slávneho gymnázia v Sasku-Anhaltsku.

DSC_7624Ráno sme šli na raňajky. Po raňajkách po nás prišiel autobus a išli sme na návštevu gymnázia v Naumburgu. Keď sme tam prišli, škola na nás spravila veľký dojem. Škola bola komplexom niekoľkých veľkých budov, sídliaca v bývalom románskom kláštore. Mnohým nám to pripomínalo Rokfort z Harryho Pottera. Najväčšia budova slúži ako škola a ostatné ako internát pre študentov. Na začiatku naši priatelia z Rakúska zaspievali pesničku a vkročili sme do hlavnej budovy. Náš sprievodca nás zobral do najväčšej miestnosti v škole. Miestnosť bola obrovská. Slúži ako miestnosť, v ktorej študenti píšu testy a skladajú skúšky. Školné na mesiac je 250€, v ktorom je zahrnutý poplatok za štúdium, internát a stravu. Jednou z podmienok štúdia na tej škole je, že aj keď študent pochádza z Naumburgu alebo okolia, musí bývať na internáte. Okrem klasického gymnaziálneho štúdia škola ponúka 3 programy: prírodné vedy, jazyky a hudba. Samozrejme, že nás najviac zaujímala sekcia jazykov. Študenti tejto sekcie sa učia 4 cudzie jazyky. Majú na výber z moderných jazykov: španielčiny, francúzštiny, angličtiny, ruštiny a klasických jazykov: gréčtiny a latinčiny. Keď sme sa pýtali aké šance na štúdium majú cudzinci, bolo nám povedané, že musia prejsť vstupnými skúškami, mať od 14-18 rokov a hovoriť plynule po nemecky. Easy as that.

CSC_7657Po tomto zážitku sme nasadli do autobusu, ktorý nás viezol do Weimaru. Cestou sme sa stavili na obed do McDonaldu. To ste mali vidieť ten nával. Potom sme pokračovali do Buchenwaldu. Náš sprievodca sa volal Michael Lehr. Porozprával nám o smutných a krutých časoch v koncentračnom tábore. Tábor bol považovaný za pracovný,ale aj tak tu zomrelo veľa ľudí. Ešte pred návštevou tábora sme si mohli obzrieť pamätník obetiam tábora spolu s hromadnými popolcovými hrobmi. Najväčším šokom bolo pre nás zistenie, že priemerný vek príslušníkov SS bol 18 rokov. Veľa z nich malo rodiny a priateľov vo Weimare, Sprievodca nám ukázal aj kovovú platňu na zemi,kde boli vyryté krajiny, ktorých obyvatelia boli v tomto tábore. Jednou zo zaujímavostí bolo, že tá platňa bola vyhrievaná na 36-37°C, čo je priemerná teplota ľudského tela. Návšteva tohto tábora bola veľmi smutná a zážitok bol veľmi silný.

Potom sme sa vybrali do Weimaru. Po zvyšok dňa sme mali prehliadku so sprievodkyňou. Naša bola veľmi zlatá. Mala na sebe zvláštne skombinované oblečenie, ktoré korunovala čiapočkou ako žaluď. Weimar je mesto bohaté na históriu. Najzaujímavejší pamätník boli sochy Goetheho a Schillera. V centre mesta je hudobná škola pre talentovaných študentov. Je tam rovnaký počet študentov a učiteľov, čiže na každého vychádza jeden učiteľ a individuálny prístup.

Náš deň sa ako vždy skončil v hosteli Euroville, kde sa ešte do večera hrali rôzne spoločenské hry a snažili sme sa do nich zapojiť aj ostatných.

Štvrtok 26.2. – Petra Krňanová

DSC_7752Raňajky tohto dňa boli pre nás výnimočné. Pán profesor Michalec nám vybavil fotku (nakoľko sme boli hanblivé) s mladým futbalovým (basketbalovým? súdiac podľa ich výšky) tímom, ktorý sa tam nasťahoval deň predtým.

Ako prvý bod v programe bola návšteva Poradenského centra pre povolanie vo Weißenfelsi. Toto centrum poskytuje bezplatné poradenstvo pre mladých ľudí, čo sa týka ich budúceho povolania. Mohli sme si vyskúšať online test, kde boli rôzne obrázky a vy ste mali kliknúť na srdiečko, ak by sa vám to páčilo vykonávať alebo na krížik ak nie. Na konci vám vyhodilo obrázky povolaní, ktoré ste si vybrali a hľadali ste voľné miesta v obore. Výsledky boli viac než zaujímavé. Vyšli mi povolania od krajčírky, dizajnérky, po laborantku. No Lucku by som aj tak netromfla. Trikrát jej vyšla truhla – práca v pohrebníctve. Z centra sme odchádzali s brožúrou o povolaniach (po nemecky, samozrejme), ktorá sa zíde asi len mne a Lenke ako nemčinárkam.

DSCF0448Potom sme sa ponáhľali do odborného gymnázia. Bola to dosť veľká škola. Previedli nás učebňami pre mäsiarov, cukrárov, či administratívnych pracovníkov. Áno, aj na toto existuje odbor, ktorý sa v Nemecku teší veľkej obľube, pretože je to istá robota, ktorá je aj celkom dobre platená. Keď sme si vypočuli, koľko dostane taký priemerný nemecký študent (vo východnom Nemecku!) na praxi, skoro nám oči vypadli, Radšej to nechcite vedieť. Sprevádzali nás dvaja študenti z ekonomickej sekcie. Zaujímavým faktom pre nás bolo, že Nemecku z cudzieho jazyka nemusíte maturovať ústne, ak sami nechcete (okrem toho majú známkovanie od 1-6 a druhý jazyk je väčšinou ruština).

Po návrate do Freyburgu sme ochutnali jeden zo zaujímavých obedov v školskej jedálni a rozmýšľali sme, aké bude nasledujúce športové popoludnie. Od profesorov sme sa dozvedeli,že sa budeme učiť kung fu. Nepotešilo nás to veľmi,dúfali sme skôr vo volejbal alebo nejaký iný šport. Nakoniec to bola celkom sranda, pretože z vietnamských povelov sme si spravili naše motto: Mop-cif-clean! a zapríčinili sme padnuté sánky našich spolucvičiacich. Totižto p.profesorka nám dala vyrobiť spoločné tričká s logom školy a projektu, v ktorých sme na tento deň nastúpili. Ostatní to nečakali, pretože oni sa tak nevybavili (ale to nie je jediná vec,kde sme hviezdili ;) ). Zaujímavou situáciou pre mňa bolo,že riaditeľ školy nevedel po anglicky a preto na nás kričal “Davaj,davaj!”

Dali sme si do tela, ale aj tak nám nebolo dosť, a tak sme sa večer s p.profesorkou vybrali na plaváreň v blízkosti hostela. Vyskúšali sme si tobogan,plávanie vonku a videli sme spinning nemeckých dôchodkýň. Po pár hodinách sme si spomenuli, že p.profesor a Lucka,ktorí ostali v hosteli už budú asi hladní a budú nás preklínať. Tak sme sa vrátili a deň zakončili večerou.

Piatok 27.2. – Eva Materlínová

Piatok bol posledným dňom našej návštevy vo Freyburgu. Na pláne bola najskôr návšteva vyučovacích hodín v škole Friedricha Ludwiga Jahna, hneď potom exkurzia po Neuenburgskom hrade a nakoniec rozlúčková večera v reštaurácii v Naumburgu.

DSC_7879Ráno nás autobus doviezol z Naumburgu do školy vo Freyburgu, kde sme sa mali pozrieť ako vyzerá vyučovanie v nemeckej škole. Najprv sme si pozreli prezentáciu o svetovom dedičstve v Sasku-Anhaltsku a potom  sme si mali vybrať dve hodiny z kopy predmetov, ktoré nám ponúkli. Ako prvý predmet som si vybrala angličtinu, pretože to bol asi jediný predmet, kde som mohla porozumieť učiteľovi. Moje bezprostredné dojmy z hodiny boli rozporuplné. Možno sa nie vždy správne predpokladá, že zahraničné vzdelávacie systémy sú lepšie.

Ako druhú hodinu som si vybrala ekonómiu, pretože som doteraz nemala šancu byť na takejto hodine. Učiteľovi som síce nerozumela, lebo neviem po nemecky,ale Christine (žiačka z Nemecka) mi povedala, že ju tento predmet zaujíma, lebo ju naučí myslieť ekonomicky. Po ,,vyučovaní” sme mali chvíľu čas a tak sme komunikovali o hodinách, ktoré sme navštívili. Po dlhej výmene názorov sme museli vyraziť na exkurziu, pretože hrad bol na kopci a žiaci z ostatných krajín zrejme neboli zvyknutí na rýchle tempo do kopca. Zato my ako správni Štiavničania sme zvolili rezkejší krok a tak sme boli na kopci medzi prvými.

Na hrade sme ako vždy spravili zopár kreatívnych fotiek a hneď potom sme vstúpili dovnútra, kde už na nás čakala naša sprievodkyňa. Keď sa skončil výklad o hrade, dostali sme rozchod, a dokonca sme našli aj výstavu krásnych a vzácnych hodiniek, ktorými by nepohrdla žiadna žena.

Po exkurzii sme mali čas na ďalšie fotky a na nákup suvenírov ako napríklad vlajka pre pána profesora Breznoščáka (od pána profesora Michalca).

DSC_7861Ako sme tak kráčali na rozlúčkovú večeru, náš deň sa pomaly chýlil ku koncu. Kým nám doniesli večeru, rozprávali sme sa o našich zážitkoch a popri tom sme sa na nich aj smiali. V kuchyni zrejme vytušili, že sme všetci z tohto dňa veľmi vyhladovaní, a tak nám doniesli tie najväčšie ,,šnicle“ aké som kedy videla. Ja a Lenka sme sa spolu stavili, že ich celé zjeme. Našu stávku sme vyhrali a na ubytovňu sme sa horko ťažko odgúľali.

Na konci dňa sme si všetci padli do postele vyčerpaní, spokojní, najedení, ale aj nešťastní, že náš poznávací výlet už končí, a že sa musíme vrátiť naspäť do školy a dobiehať zameškané. Všetci sa však zhodneme na tom, že účasťou na projekte Erasmus+ Act in Europe, sa nám podarilo získať nielen kopu nových zážitkov, ale aj zopár priateľov.

So všetkými sme sa rozlúčili tak, ako sa patrí – boli tam aj objatia, potrasenia rukami, ba dokonca bozky na líca od Španielov.

 

Petra Krňanová, 3.B

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>